Urbanizmus
Na prvý pohľad pripomína Vancouver typické severoamerické mesto, kde centrum je tvorené tzv. CBD (Central Business District), teda downtownom tvorenom výškovými budovami a mrakodrapmi, a zvyškom mesta tvoreným nízkou zástavbou vo forme individuálnych rodinných domov. Na rozdiel od iných miest sú však dôležité zásadné rozdiely: Mesto si v centrálnych oblastiach zachováva mimoriadny vysoký objem bývania, vrátane bývania vo výškových budovách. Vysoká koncentrácia obyvateľstva vedie k redukcii nárokov na dopravu a dopravnú infraštruktúru, zvýšeniu atraktivity pre komerčné aktivity aj menšiemu tlaku na rozširovanie mesta do voľnej krajiny. Hoci veľká časť obyvateľstva napriek tomu obýva suburbiá, ich rozsah nie je až taký obrovský, ako je to v iných prípadoch (viď Los Angeles, Phoenix alebo Houston). Vancouver neurobil ani chybu vo forme budovania obrovských diaľničných komunikácii priamo v centre mesta, ktoré by totálne narušili mestskú krajinu a zároveň netrpí ani katastrofálnymi dopravnými zápchami (napríklad, väčšiu časť automobilovej, príp. autobusovej dopravy z pomerne rozsiahlych oblastí West Vancouver, North Vancouver a Capilano, oddelných morským zálivom, zabezpečujú len dva mosty s tromi, príp. šiestimi pruhmi). Samotné mesto okrem toho mimoriadne vážne narába s výškovou reguláciou, zástavba tak pomerne harmonicky dopĺňa okolitú prírodnú krajinu, ktorá patrí k silným stránkam Vancouvru (podobne ako Bratislavy).
Niektorí urbanisti (napríklad Jan Gehl či Jane Jacobs) zvyknú či zvykli kritizovať výškovú zástavbu pre ich obrovskú a pre človeka neprirodzenú mierku, ktorá narúša príjemný pocit z ulice a mestského priestoru, ktorý je obostavaný budovami s mierkou bližšou ľudskej bytosti (do výšky 5-6 poschodí), ale aj pôsobenie mikroklimatických podmienok v blízkosti takýchto budov. Napriek tomu, Jan Gehl uvázda príklad, kde sa výškové budovy podarilo skĺbiť s požiadavkami na ľudskú mierku oddelením parteru o výške niekoľko podlaží s administratívnou, rezidenčnou či komerčnou funkciou, od výškovej časti, ktorá je od uličnej čiary odsadená, čiže človek ju vníma až druhoplánovo. Tým príkladom je práve Vancouver.
Vo všeobecnosti oceňovaný je aj špecifický architektonický štýl vancouverských výškových budov, charakteristický vysokým podielom presklených plôch a prácou s odrazom, vďaka čomu mesto poskytuje množstvo vzrušujúcich pohľadov, lepšie svetelné podmienky a kvalitnejšiu mikroklímu. Všeobecná inovatívnosť a liberálnosť mesta sa prejavuje aj v prijímaní kontrastu medzi historickou a modernou architektúrou, ktorý je možné vidno v najtrendovejšej štvrti mesta Yaletown.
Seattle viac pripomína tradičný model severoamerického mesta vychádzajúci z tzv. chicagskej školy, kde je centrum s downtownom oddelené od suburbií oblasťou, kde dominujú parkoviská a priemyselné haly. Napriek tomu je momentálne zjavný posun smerom k tradičnému, husto zastavanému mestu s rastúcim počtom bytov v centrálnej oblasti. Seattle je ako inšpirácia azda prínosnejší pre Bratislavu, lebo počas svojho vývoja taktiež urobil vážne chyby. Tou najvážnejšou je zavedenie ťažkej tranzitnej dopravy priamo do centra, čím sa odtrhlo nábrežie, ako aj univerzitná a obytná štvrť východne od centra mesta. V súčasnosti sa hľadajú možnosti riešenia, napríklad v prípade nábrežia sa po vzore Bostonu nábrežná komunikácia presunie pod zem a vznikne pešia promenáda. Očakáva sa, že po bostonskom projekte pôjde o najväčšiu verejnú investíciu do mestskej infraštruktúry v amerických dejinách (odhadované náklady cca 2,8 miliardy USD). Je zrejmé, že s podobnými problémami sa bude potýkať aj Bratislava, napríklad v prípade prekrytia Einsteinovej či Staromestskej. Príklad Seattlu (alebo aj Bostonu) však ukazuje, že realizovať niečo podobné sa dá.
Verejné priestranstvá
Vo všeobecnosti platí, že kvalitný život v meste sa nezaobíde bez kvalitných verejných priestorov a priestranstiev, v rámci ktorých sú rešpektované potreby a ťažkosti čo najširších skupín obyvateľstva, či už na základe pohlavia, veku, zdravia, etnického pôvodu i ďalších charakteristík. Verejné priestranstvá a priestory preto musia byť otvorené, prístupné, lákavé a udržiavané, aby sa stali platformou pre komunikáciu, stretávanie sa a interkultúrnu výmenu. Prakticky sa to prejavuje v rešpektovaní chodcov a cyklistov v uličnom priestore, bezbariérovosti mesta, ktorá umožňuje prístup aj imobilným obyvateľom či seniorom, akceptovaniu umeleckého vyjadrovania všetkých generácii a skupín, estetizovaniu prostredia formou rozličných aktraktívnych prvkov (od landscapingu po lavičky). Vancouver sa snaží tieto požiadavky akceptovať a vďaka tomu má človek pocit, že je v mestskom priestore rešpektovaný a docenený, v čom je výrazný rozdiel oproti Bratislave, ktorá mnohokrát pôsobí nepriateľsky. Podobne aj v Seattli vidno mimoriadny progres a mesto v poslednej dobe začína realizovať tzv. kompletné ulice, v ktorých má každá skupina (chodci, cyklisti, automobilisti) dostatočný a komfortný priestor pre pohyb.
Koniec prvej časti článku. V ďalšej časti sa zameriam na komunitné centrá a prístup k zeleni a parkom. Môžete si ju prečítať tu: http://gubco.blog.sme.sk/c/379195/inspiracie-pre-bratislavu-vancouver-seattle-cast-ii.html
Autor je prispievateľom na blogu Bratislava YIMBY: http://bratislavayimby.blogspot.sk/