Čo vám napadlo, keď ste videli tieto fotografie a vizualizácie (vizualizáciu)? Uhádli ste spoločné body? Skúsim ich zhrnúť:
1) Všetky tieto projekty sú po architektonickej stránke neskutočne podpriemerné (až sa mi derie na jazyk slovo odporné)
2) Všetky sú financované z európskych alebo verejných zdrojov
3) Všetky boli alebo sú zneužité ako nástroj politickej propagácie
4) Ani na jeden z týchto projektov sa nekonala architektonická súťaž
Jeden z týchto projektov, tzv. Klientske centrum ESO, narába so slovom klient. Klientom sa chápe občan, ktorý svojimi daňami financuje chod verejnej správy a štátu, a preto má nárok na poskytovanie služieb na vysokej úrovni. Kým v iných krajinách na západ, ale aj na východ alebo juh od nás to už pochopili alebo začínajú chápať, na Slovensku ešte stále tolerujeme, že sa peniaze občanov (ale aj peniaze ostatných Európanov) investujú do produktov bez elementárnej kvality, ktoré sa vyznačujú na prvý pohľad jediným atribútom: najnižšou cenou. Na prvý pohľad preto, lebo všetky tieto projekty sa vybudovali bez architektonických súťaží, ktoré by okrem kvalitnejších realizácii boli schopné vygenerovať nižšiu cenu za výsledné dielo, čiže táto najnižšia cena v skutočnosti vôbec nemusí byť najnižšou cenou. Veľmi smutne pôsobí fakt, že všetky tieto projekty sa pred verejnosťou prezentujú predstaviteľmi štátu ako úžasné veci, ktoré by nám mohla závidieť celá Európa, bohužiaľ to však je presne opačne. Celej Európe môžeme za takéto verejné stavby byť akurát na smiech. Paradoxne, za minulého režimu, keď sme boli pred svetom uzavretí, štát investoval do budovania vlastnej identity prostredníctvom verejných stavieb oveľa viac a architektonická súťaž bola viacmenej pravidlom. Čo tieto budovy vypovedia o stave nášho štátu budúcim generáciám?
Čo mne osobne však príde ešte smutnejšie, je veľký podiel univerzitných a vzdelávacích stavieb v tejto galérii. Kým v iných krajinách sú to práve univerzity, najvýznamnejšie vzdelávacie inštitúcie koncentrujúce najväčší intelektuálny potenciál, ktoré sa prezentujú najšpičkovejšími a najodvážnejšími realizáciami, u nás sa predstavitelia univerzít a vzdelávacích ústavov s nadšením zúčastňujú politických akcií otvárania týchto budov, ktoré svedčia skôr o zaostalosti a sedliactve danej inštitúcie (nehovoriac o servilnosti, keď sa pozrieme na štátnu politiku v oblasti vedy a výskumu). Výsmechom našich univerzít je aj letmý pohľad za hranice do Viedne, kde nedávno dokončili nový areál WU Wien, kde sa realizovali najlepší európski i svetoví architekti.
Viem si predstaviť námietky voči tomuto blogu - súťaže neboli, lebo termíny z EÚ. Neberiem. Na všetko bolo dostatok času, keby mali všetky inštitúcie dlhodobé vízie a projekty sa nehrotili na poslednú chvíľu (všimli ste si ešte jeden spoločný znak - všetky projekty sa dokončili v priebehu posledného roka, kedy končilo prechodné obdobie po programovom období v EÚ?). Architektúra nie je dôležitá, dôležité je, ako to slúži - neberiem. Nielenže očakávam, že za Mercedes, ktorý som si zaplatil, aj dostanem skutočný Mercedes namiesto Dacie, ale aj funkčnosť danej stavby by mohla byť omnoho lepšia, ak by sa dali konfrontovať rozličné názory na jej prevádzku a fungovanie. S tým súvisí aj ďalšia možná námietka - cena. Neberiem. Kvalitná architektúra nemusí byť extravagantná a finančne náročná, práve naopak, môže byť oveľa lacnejšia, ako to, čo máme možnosť pozorovať aj v tomto článku (už len tým, že súťaž je transparentnejším nástrojom odhadovania ceny). A nakoniec, blog je politicky motivovaný - neberiem. V konečnom dôsledku je jedno, za ktorej garnitúry sa aká stavba postavila. Hanba totiž ostáva nám všetkým.
Spomeňte si na to, keď sa nás (zadĺžení) potomkovia o pár desaťročí spýtajú, ako sme dovolili stavať taký odpad.
Autor je prispievateľom na blogu Bratislava YIMBY